Something between... 6. December

*pohľad Nathalie*

Je hlboká noc. Všetci spia, len ja sedím v kresle v našej nemocničnej izbe a tupo pozerám na hodinky. Akoby som čakala, že sa zrazu zrýchli čas a ja... ja vlastne ani neviem, čo očakávam. Pozriem sa na Jamie, ktorá sedí v kresle oproti a zhlboka odfukuje. Jessie občas povie niečo zo sna, no inak pokojné ticho v tejto izbe rušia len prístroje.Snažím sa premýšľať, no akosi mám pocit, že moja duša sa neoddelila len od tela ale hlavne od rozumu. Cítim sa tak zvláštne. Slabá, neschopná nič urobiť, lebo ani neviem čo. Po dnešnom rozhovore s Kate mám v hlave ešte viac otázok, ako doposiaľ. Čo sa stane, ak zomrieme? Ako dlho tu budeme? Týždeň, mesiac, rok... Chcela by som sa jej toľko toho spýtať, no viem, že na väčšinu z tých otázok mi aj tak nebude vedieť dať odpoveď. Bože, veď ja ani neviem, aký je dnes dátum... možno je už po Vianociach, možno je už dokonca január, ak nie február... začala ma z toho bolieť hlava. Najradšej by som si ju šla otrieskať o stenu, no viem, že by sa mi to zrejme nepodarilo, keďže by som tou stenou zrejme prešla.
Spočiatku som sa tomu bránila, no nakoniec som sa šla prejsť po nemocničných chodbách. Nechcela som tam blúdiť ako duch, aj keď som tým duchom v skutočnosti bola. Vyvolávalo to vo mne strašne nepríjemný pocit.
Na chodbe vládlo rovnaké ticho ako v izbe. Všetci duchovia spali alebo sa o to len pokúšali. Mlčky som sa prechádzala po chodbách. Všade tma a deprimujúce ticho. Jediné svetlo, ktoré svietilo na chodbe bolo to z miestnosti pre sestričky (netuším, ako sa to volá), kde mala jedna zo sestričiek nočnú službu. Aby nesedela tak potichu mala zapnuté rádio. Nazrela som dnu... aj tak spala. Vošla som dnu a pozrela na hodinky. Bolo pol druhej ráno. Prechádzam sa už pol hodinu. Na sestričkinom stole bol položený kalendár a v ňom označený dnešný, vlastne už včerajší dátum - 5. december. Boli sme mimo 4 dni. Čiastočne mi odľahlo.
"Prečo nespíš?" ozval sa zrazu hlas niekde spoza môjho chrbta. Zľakla som sa a rýchlo sa otočila.
"Ja... ja..." nevedela som sa vykoktať
"Nevedela si zaspať. Chápem... prvá noc je vždy ťažká."
"To je pravda. Ale už pôjdem na izbu." odvetila som a snažila sa prejsť popri ňom na chodbu. Tento chalan má asi patent na dopĺňanie ľudí, už ma tým fakt štval.
"Nechoď, ja nie som policajt, že ma musíš poslúchať na slovo." povedal a pokúsil sa ma chytiť za ruku.
"Ale ja chcem..." odvrkla som.
"V tom prípade ti nebudem brániť," povedal smutne a odstúpil od dverí, "dúfal som, že sa budem mať s kým aspoň rozprávať, ale keď ty si unavená a chce sa ti spať..."
"No tak dobre." tentoraz som ho prerušila ja.
Vyšli sme von na chodbu. Nikde nikoho. Nič sa nezmenilo... Sadli sme si na pohodlné kreslá niekde na chodbe. Cestou sem sme stretli doktorku, ktorá mala nočnú. Nechcela by som byť tou sestričkou, ktorá zaspala. Chvíľu sme tam len ak mlčky sedeli. Nevedela som ako začať rozhovor, tak som sa rovno spýtala:
"Ako dlho si tu?" síce som to nevidela, no mám pocit, že sa slabo zasmial.
"Tí idiotskí doktori ešte stále nepochopili, že je to so mnou beznádejné..."
"Prečo? Ty nechceš žiť?" skočila som mu do reči
Nathan zrejme nevedel, ako pokračovať. Zrejme mu prvý krát niekto skočil do reči, lebo nevedel ako pokračovať. No nakoniec sa aj tak rozrozprával:
"Nie, že by som nechcel žiť, no tvrdnem tu už štyri mesiace. Už ma to tu nebaví. Najradšej by som bol, kebyže sa preberiem, no ak nie, tak nech už konečne zomriem..." dlho sa odmlčal.
Zrejme ani on sám s tým nebol veľmi vyrovnaný.
"A ty čo? Tebe sa čo stalo?" chcel zmeniť tému, tak sa začal vypytovať na mňa.
"Nás niekto zrazil. Neviem, ani kto, čím a prečo... jednoducho sa to stalo. Ako si sa sem ty dostal?"
"Radšej sa nepýtaj..." došlo mi, že ho to naozaj trápi, preto o tom nechce rozprávať.
Už sme iba mlčky sedeli. Každý z nás rozmýšľal o tom svojom... až pokiaľ som nezaspala.

Keďže je ten Mikuláš a ja mám vianočnú náladu, chuť a čas písať, rozhodla som sa, že nebudem pridávať opäť krátku časť, ale pridám ju extra dlhú. Dúfam, že topánočky máte vyčistené a pekne položené na okienku :D ja to nechám na sestru :D čakanie si môžete skrátiť dočítaním tejto DLHEJ časti :) 
Hádam oceníte moju snahu a venujete mi jeden, stačí aj krátky, komentárik na spôsob, aká som úžasná, že na vás myslím a píšem vám ešte aj navyše. Ale nie, robím si prdel. Mne stačí hocijaký komentár, ktorý ma zahreje pri srdiečku a nebudem musieť zapínať radiátor :D Viem, že ma ľúbite a spravíte to pre mňa :* Ďakujém <3


<----- poteší :D






Ráno som sa zobudila na neuveriteľný hluk a dupot po chodbe.
"To tu býva každé ráno takéto?" spýtala som sa Nathana, no ten už vedľa na kresle nesedel.
Naraz okolo mňa prebehlo niekoľko sanitárov a na nosidlách ležali ďalšie bezvládne telá. Jeden, druhý, tretí, štvrtý... Pri štvrtom som sa zastavila. Všimla som si, že nezvyčajne svieti v prvom momente som si to vôbec neuvedomila, no ten človek tam zomrel. Len ťažko som to rozdýchavala.
"Vykoľajený vlak..." povedal Nathan za mojím chrbtom.
"S týmto už musíš prestať!" zamračila som sa na neho.
"Čo sa to tu deje?" spýtala sa rozospatá Jamie a Jessie zhlboka zívala.
"Vysvetli im to, ja sa idem pozrieť, čo sa tam robí. Potom vám dám vedieť." zakričal Nathan, no ja už som ho nemala možnosť počuť, lebo okolo bežalo mnoho lekárov a kričali po sebe, kto ide kam.
Byť duchom má svoje výhody. Nemusíte sa tlačiť v dave.
"Tak vysvetlíš nám to?" spýtala sa podráždene Jessie. Nemá rada, keď ju niečo alebo v tomto prípade niekto zobudí.
"Jasné. Poďte dnu, tam je aspoň kľud a ticho. No teda aspoň tichšie ako tu."
Vošli sme dnu, do našej nemocničnej izby. Sadla som si do kresla, na ktorom som sa pokúšala zaspať a povedala som im všetko čo sa dalo. Aj o tom, že som videla niečiu smrť.
"Fu..." povedala Jessie a ďalej nepokračovala, lebo jej došli slová.
"Sila. Ktovie, či aj kvôli nám robili toľko rozruchu. Nás doviezli tri naraz, čiže to je niečo podobné." skonštatovala Jamie a ďalej sa venovala pozeraniu z okna.
Vonku padal sneh. Milujem sneženie. Je to tak krásne, keď sa vločky vznášajú vo vzduchu ako také malé baletky. Na Mikuláša sme sa so sestrou vždy dívali von z okna, či sneží, či bude mať Mikuláš obuté snehule. Bola to naša tradícia...
"Mimochodom, dnes je Mikuláša. Ideme čistiť čižmy?" povedala som so smiechom.
"Dnes je šiesteho?" spýtala sa prekvapene Jessie.
"Ako si to zistila?" pozrela na mňa Jamie tým svojím pohľadom, ktorým ma vždy donútila povedať aj to, čo som nechcela.
"No... ja... ja som nemohla v noci zaspať..."
"A ďalej?" pohľad Jamie bol stále taký nepríjemný ako na začiatku.
"Tak som sa prechádzala po chodbe a natrafila som na miestnosť pre sestričky, kde bol na stole položený kalendár. Je to snáď protizákonné nevedieť zaspať?" spýtala som sa úplne pokojným hlasom a Jamie svoj pohľad poľavila.

Dobre, nevedela som ako to ukončiť, tak je na konci taká blbosť. No nevadí. Snáď sa vám dlhší diel páčil. A nezabudnite komentovať :*

Vaša Zoey, Nia a Tess ;)

Tento diel písala: Zoey :*