Sedela som v kresle v čakárni. Pri mne boli ďalší dvaja duchovia. Stará milá pani a asi sedemnásťročný chalan. Ani neviem, ako sa im to podarilo, no upokojili ma. Zrazu som začula baby, volali na mňa. Podvihla som hlavu a videla ich.
-"Si v poho?" spýtala sa hneď Jessie, "boli by sme tu skôr, no Nathalie si našla priateľa..." povedala otrávene a pregúľala očami.
-"Ti dám priateľa!" nahla sa, že jej strelí. Ja som sa musela zasmiať.
-"Aj vám to príde divné?" spýtala sa po chvíli Nathalie, keď sa upokojila.
-"Ani nehovor..." zamračila som sa.
Nechcela som to rozoberať, stále mi z toho bolo do plaču. Stačilo mi pomyslieť si na to a... A predstavila som si naše bezvládne telá na nemocničných posteliach, prepojené hadičkami s prístrojmi. Uplakaná rodina, neznámy chalan, možno ten, čo nás zrazil... Zrazu sa však ozvala Jessie:
-"Vy neviete čo sa stalo? Prečo, prečo sme tu zostali?!" pozrela na Kate, tú starú dámu sediacu vedľa mňa.
-"No posadajte si a ja vám to vysvetlím..."
Už, už si baby skoro sadli, no ozval sa ten chalan, um, tuším Jonathan.
-"A čo tak ich previesť po nemocnici a všetko im porozprávať pri chôdzi?"
Pozrela som na baby. Jessie prikývla a Nathalie sa chvíľku tvárila zamyslene, no nakoniec súhlasila.
-"Tak teda ideme..." povedala som aj ja a vyrazili sme.
Vysvetlenie toho všetkého ma dosť zaujímalo, no zároveň desilo. Ale pravdu som vedieť potrebovala...
Vďaka za názor, ktorý nám práve idete naťukať do komentáru :D Veľmi si vážime, že ešte stále čítate, no nevieme, či to má vôbec význam písať :) aj tak ďakujeme. Dnes trochu kratší diel, no zajtra vám to vynahradíme ;)
Vaša Nia, Zoey a Tess :*
Tento diel písala: Nia :3
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára