*pohľad Nathalie*Vzala som Jassie za ruku. Boli sme obe rovnako zmetené, no zrejme najhoršie na tom bola Jamie... Ten vystrašený pohľad z momentu, keď sa zobudila som nemohla dostať z hlavy.
"Nemali by sme ju ísť nájsť?" spýtala sa ma Jassie a nasucho preglgla. Ani sa na mňa nepozrela, pretože vedela, že myslím na to isté...
Bez slova sme vykročili po nemocničnej chodbe. Minuli sme pár nemocničných izieb, kde ležali ľudia v podobnom stave ako my. Neboli sme jediné, kto sa tu prechádzal bez toho, aby si ho niekto všimol. Niektorí sedeli na kreslách na chodbe, iní tu už boli zrejme dlho a krátili si chvíľu prechádzaním cez steny.
Sedela tu tehotná žena s tvárou v dlaniach a vedľa nej stál duch jej manžela, snúbenca alebo niekoho, kto pre ňu veľa znamenal.
Bolo tu veľa duší, ktoré opustili svoje telo, no my sme hľadali len jednu - Jamie.
"Jamie?!" zakričala som po chodbe, no žiadna odpoveď. Pár duchov ku nám zdvihlo hlavu, ale viac si nás nevšímali.
Všimla som si na chodbe jedného chlapca, práve toho, čo prechádzal cez steny, a napadlo mi, že sa ho môžem na Jamie spýtať. Mal ryšavé, kučeravé vlasy a úsmev od ucha k uchu...
"Ahoj. Môžem sa ťa prosím niečo spýtať?" zrejme nečakal, že ku nemu niekto príde a začne sa s ním zhovárať, pretože akonáhle som sa ho dotkla, trhlo ho tak silno, že preletel cez stenu a zostali mu trčať len nohy.
"Samozrejme..." povedal rozpačito tento milo vyzerajúci chalan, keď sa ako tak pozviechal z podlahy.
"Moje meno je Nathalie a toto je Jessie..." chvíľu som sa odmlčala a pokúšala sa nájsť tie správne slová.
"...a potrebujete vedieť, čo sa to tu vlastne deje. Áno chápem. Zrejme sa vám niečo stalo..."
"Nie, nie, " prerušila som ho, "vlastne aj to by sme potrebovali zistiť, no najskôr musíme nájsť našu kamarátku Jamie. Má čierne vlasy a pred chvíľou zrejme tadiaľto prebehla." dokončila som vetu skôr, ako ma stihol znovu prerušiť.
"Vďaka..." zahľadela som sa na neho a pokúsila sa prísť na meno.
"Nathan," povedal a usmial sa.
"Jasné, vďaka Nathan, možno sa raz zastavíme na posmrtnú kávičku, no teraz ideme hľadať Jamie," odsekla Jessie a ťahala ma za ruku.
Pokračovali sme po prázdnej chodbe bez slova, akoby sme sa báli, že nás niekto bude počuť, čo je samozrejme hlúposť, keďže som nedávno dokázala prejsť cez stenu. Na jednej strane som Jessie úplne chápala, ani mne nie je veľmi do reči, no mohla byť aspoň trošku milá. Stále sme kráčali po prázdnej chodbe a ja som premýšľala o veciach, na ktoré som v živote nepomyslela.
"Čo ak zomrieme?" povedala Jessie tichým hláskom, takým, akým som ju nikdy nepočula rozprávať.
"Netuším..." povedala som tak ticho, až som rozmýšľala, či ma vôbec počula.
"Čo moja rodina... čo všetko to snaženie..." pozrela na mňa spýtavým pohľadom. Cítila som, že chce a potrebuje, aby som ju utešila. Napokon, odjakživa som im robila polovičnú "mamu". Od troch rokov, čo ich obe poznám som bola ja TÁ najzodpovednejšia. Nenávidela som to...
Z mojich myšlienok ma vytrhol až tlmený plač vychádzajúci spoza rohu.
"Jamie?" zavolala Jassie skôr, ako som sa ja stihla vôbec spamätať
"Jamie si to ty?" spýtala som sa pre istotu ešte raz aj ja, no žiadna odpoveď neprichádzala...
Vďaka, že stále čítate tento príbeh :) vďaka aj za tie KOMENTÁRE, ktoré by ste mohli pridávať :) dúfam, že už je to zaujímavejšie ;)
Vaša Zoey, Tess a Nia :*
Tento diel písala Zoey :*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára