Something between... 2. December

*pohľad Nathalie*

Často mávam zvláštne sny... sny o tom, že sa prechádzam po lúke plnej fialových kvetov a ponad mňa lietajú občas vtáky, no občas (hlavne, keď zjem veľa zmrzliny) sú tam jednorožce... alebo idem po ulici, prebehne predo mnou mačka a ja sa zmením na húsenicu... zvláštne.
No sen, čo sa mi sníval túto noc bol iný... pamätám si zo začiatku len tmu, občas slabé záblesky svetla. Ticho, niekedy tma... cítila som sa ako v psycho-horore. Dlho bola tma a ticho, už ma to začínalo unavovať a očakávala som, že sa čoskoro zobudím.
Sen pokračoval... znovu som sa ocitla na lúke plnej fialových kvetov, jednorožce lietali po oblohe... oproti mne kráčali Jessie a Jamie, držali sa za ruky a mávali mi. Nikdy sa mi tie dve neplietli do snov. Sadla som si na kameň pod stromom, ktorý sa za mnou z ničoho nič objavil... toto na snoch milujem. Zamávala som im naspäť. Nechcelo sa mi odtiaľ pohnúť, bolo tam tak príjemne, teplo. Myslela som si, že je to slnkom, no to nikde na oblohe nebolo. Zvláštne...
"Jedla som včera zmrzlinu?" spýtala som sa Jamie a Jessie, ktoré sa medzi tým presunuli asi päť metrov predo mňa.
Nič... žiadna odpoveď. Ani večne ukecaná Jamie nemala žiadnu poznámku. Bolo mi jasné, že je to sen. Zrazu sa to slnko na oblohe predsa len objavilo, no nebolo to pozemské slnko. Toto slnko ani nebolo. Skôr svetelný tunel... áno, tak by som to mohla nazvať. To svetlo tak príjemne hrialo, mala som chuť sa do neho ponoriť... (nečakané, že? :D)
Pozrela som na Jamie a Jassie. Mala som pocit, že na mňa niečo kričia. Nikdy som nevedela odčítať z pier, ale mala som pocit, že kričia moje meno. Znovu som sa zahľadela do toho svetla a pomyslela si "Je to len sen...". Vykročila som smerom k tomu svetlu a žiadostivo som vnímala teplo na každom kúsku svojho tela... bolo to tak krásne a upokojujúce. Nechcela som sa ani len obzrieť.
No obzrela som sa a videla som, ako za mnou Jamie a Jessie naťahujú ruku a kričia. Tento raz som im ju podala a snažila sa ich potiahnuť so sebou. Prečo by nemohli ísť so mnou na tak krásne miesto?
Ťahala som ich za ruky celou silou, no ani sa nepohli... Ich tváre neukazovali žiadne emócie, iba tam stáli ako mŕtvoly a ťahali ma za ruky. O to isté som sa pokúšala aj ja. Keď so mnou teda ísť nechceli, rozhodla som sa, že pôjdem sama. Zahľadela som sa do toho príťažlivého svetla a predstavila si, ako bude na druhej strane krásne a teplo. Už som sa ich chcela pustiť, no nedokázala som sa od nich odtrhnúť, tak silno mi zvierali ruky. Nebolelo to...

Ďakujeme, že ste si prečítali aj ďalšiu časť Something between... :) dúfame, že sa vám páčila a zanecháte nám komentár. Vaša Zoey, Tess a Nia.

Tento diel písala: Zoey