Keď vám raz niekto tak zlomí srdce ako mne Nathan, potom pochopíte, prečo sa chovám ako úplný cvok.
Prechádzala som prázdnou chodbou a za sebou som nepočula ani Nathanove kroky, ktoré by ma logicky mali nasledovať. Nie. Zostal tam sám so svojim debilizmom. Konečne som našla tú správnu uličku, kde všetci ostatní driemali. Evan mal vystrčenú ruku, akoby niekoho objímal, predpokladám, že Jamie, no tá niekam zdrhla. Nič nové u nej. Jessie bola schúlená v klbku pri stene. Rozhodla som sa, že si na chvíľočku zdriemnem aj ja. To s Nathanom ma mrzí, no svoj postoj voči nemu nezmením. Ľahla som si a po pár sekundách zaspala.
"Kde je Jamie?!" zobudila som sa na Evanov hlas.
"Kľud Evan, šla sa určite len prejsť. To je u nej normálne," povedala som mu a ani som sa neobťažovala otvoriť oko.
"Lenže ona odišla pred dobrými dvoma hodinami a zatiaľ sa nevrátila," stále hysterčil Evan a ja som ho mala chuť nakopať do riti, pretože ma zobudil.
"Evan ľahni si alebo sa pre mňa za mňa postav na hlavu, ale ver mi, že sa čoskoro vráti. Do riti nepoznáš ju skoro vôbec, tak kľud!" zrukla som naňho a on ma ako vyplašená srnka poslúchol. No niečo mi tu nesedelo. Nathan ležal vedľa mňa a spal. Bol roztomilý, no aj tak mi lezie na nervy. Mal ku mne ochranársky natiahnutú ruku... možno sa o mňa bojí... Nie! Drbe mi?! Nathana neznášam a tak to aj zostane! Odtiahla som sa od neho a pokúšala sa znovu zaspať. Po chvíli som započula kroky. Vedela som, že je to Jamie, ale... zdalo sa mi, že počujem ďalšie hlasy. Nepoznala som ich.
"Jamie?" spýtala som sa len tak do vetra.
"Áno?" ozvala sa hneď, ako sa vyrútila spoza rohu a za ňou ďalšie dve decká.
"Kto ste?" spýtala som sa ich. K*rva, pripadám si ako Nathan.
"Ja som Drake a toto je moja sestra Miriam," predstavil sa chalan.
"Miriam?" zopakovala som otázku.
"Nathalie? To si ty?" až teraz som si uvedomila, že je to Miriam zo školy. Vždy sme sa spolu hrávali.
"Č-čo tu robíte? Ako ste sa sem dostali?" po mojej nekonečnej spŕške otázok sa pobudili aj ostatní a oni konečne začali vysvetľovať. Jednoducho sa odtiaľto musíme dostať stoj čo stoj.
"Navrhujem, aby sme odtiaľto konečne vypadli," navrhol Drake a všetci sme prikývli. Rozhodli sme sa, že pôjdeme tadiaľ, kadiaľ sme sem prišli. Chodili sme stále a občas sa zastavili. Nathan, Evan a Drake chodili vpredu no a my ostatné vzadu ako ich verné chvostíky.
Na chvíľu sme si sadli, nech si oddýchneme. Boleli ma nohy a od tej bolesti aj zlomená ruka. Až teraz mi napadlo, že nie som vôbec hladná a to som nejedla už poriadne dlho. Zvláštne. Ani Jessie nemá náznaky nedostatku jedla. Nikto sa nesťažuje. Zahľadela som sa na strop. Bol pekne maľovaný. Úplne ako na nejakom hrade. Zrejme to bola dlhočizná ruža. Jej stonka sa v každej chodbe rozdvojovala... Práve som dostala úžasnú myšlienku.
"Už viem, ako sa odtiaľto dostať!" vykríkla som s nadšením a ostatní na mňa len tupo pozerali.
"Pozrite sa na strop!" prikázala som im a oni takmer naraz zdvihli hlavu nahor.
"Čiary?" spýtal sa nechápavo Evan.
"Nerozumieš? Je to rastlina. Podľa lístkov súdim, že je to ruža. V každej chodbe sa rozdvojuje, takže my musíme chodiť tadiaľ, kde sa spája, až sa dostaneme ku koreňu!" pyšne som zdvihla nos.
"To dáva logiku," povedal prekvapene Nathan a Drake prikývol.
"Aj tak tomu stále nechápem," povedala Jessie.
"Nemusíš," zasmiala sa Miriam a všetci sme sa začali smiať. Rozhodlo sa, že moja teória môže byť správna, tak sme sa vydali na cestu. Nešli sme dlho a dostali sme sa k miestu, kde "stonka" začala hrubnúť...
Zrejme predposledý diel tohto príbehu ;( asi sa rozplačem :D no nič, prídu nové :) s novým rokom všetko pekné a krajšie (pondelková chvíľka sentimentálnosi je za nami) :D budete mi táto poviedka chýbať, lebo ku koncu (asi 14. diel) sa mi to začalo páčiť :D tak pekné Vianoce ;)
Vaša Nia, Zoey a Tess :3
Tento diel písala: Zoey :*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára