Sediac vedľa Jessie, ktorá ešte stále fňukala som stále viac a viac počula kroky, približujúce sa k nám. Modlila som sa, aby to bola Jamie s Nathanom. Ich hlasy som počula ako ozvenu, odrážajúcu sa od stien tejto nechutnej diery. Kroky boli stále bližšie a bližšie. Čím ďalej, tým viac som začínala mať strach, no nedala som to najavo. Pred Jessie je len ten najmenší náznak úplnou katastrofou.
"Nathalie!" ozvalo sa niekde z tunelu. Tento raz som rozpoznala hlas Evana. No môžem mu veriť?
"Tu som!" neochotne som odpovedala. Znovu som počula kroky. Je možné, že je Evan s nimi. Ale prečo sme tu všetci?
"Nathalie, prečo mám z toho zlý pocit?" ozvala sa pošepky Jessie. Ja som len na ňu pozrela a nenachádzala som slov.
"Nathalie! Jessie!" ozvala sa šťastne Jamie, ktorá vystúpila spoza rohu a hnala sa ku nám. No skôr, ako sa ku nám stihla dostať ju zadržal Nathan. Bola som pomerne rada, že ho vidím, no aj tak som bola naňho naštvatá.
"Kto ste?" znovu tá jeho otrepaná fráza a ja som toho už mala po krk. Cítim sa ako na spovedi!
"Moje meno je Nathalie Clark. Mám 19 rokov a žijem v Londýne. Toto je Jessie. Nathan si už úplne mimo? Buchol si sa do hlavy, keď si prechádzal tou stenou a mňa si nechal len tak na konci nejakej posratej chodby?" vykríkla som naňho a prisahám, že sa mi uľavilo.
"Nie," povedal smutne a sklopil zrak. Bolo mi to vlastne jedno. Je to len jeho chyba. Podľa toho, čo som tu všetko zažila som sa stihla dovtípiť, že tu nie som len tak náhodou. Je mi jedno, aký mal dôvod na to ma sem odvliecť.
"Nathalie? Čo máš s rukou?" spýtala sa Jamie, keď videla, že od bolesti zadržujem dych.
"Asi je zlomená, po tom, ako som spadla," povedala som a ďalej si to nevšímala. Jamie si zobliekla sveter a uviazala mi ho okolo krku. Po tom, ako sme sa všetci, okrem Nathana, vyobjímali, začali sme riešiť, ako sa odtiaľto dostať.
"Čo keby sme si tu chvíľku oddýchli a potom pokračovali?" navrhol Evan a pozrel pri tom na Jamie. Medzi nimi dvomi niečo je... To som ich nevidela až tak dlho?
"Súhlasím," povedali Jamie a Jessie naraz a mne nič iné nezostávalo. Už som nechcela byť sama.
Všetci sme sa poskladali aspoň kúskom do tej diery, jedine Nathan sedel vonku. Bolo mi ho trochu ľúto. Takéhoto sklesnutého som ho videla naposledy, keď hovoril o svojej smrti. Všetci spali a aj ja som sa tak tvárila, no nedarilo sa mi zaspať, pretože som stále cítila Nathanov pohľad na sebe.
"Prečo sa sem stále pozeráš?" povedala som.
"Mrzí ma to," povedal sklesnuto a keď som naňho pozrela, videla som, že sa mu kotúľa slza po líci.
"Nerozumiem, čo," odvrkla som chladne.
"Nemôžete si to ísť vyriešiť inam? My sa tu snažíme si pospať," zahundral Evan ako starý páprda (je to debilné slovo, ale mne sa tak páči :3). Vzdychla som si a postavila sa.
"Tak ideš?" spýtala som sa ho a ani naňho nepozrela. Zahla som za roh a potom ešte raz. Tam som naňho počkala.
"Nathalie, skús ma chvíľu počúvať," oprela som sa o stenu a čakala som, čo povie.
"Milujem ťa," týmito slovami som zostala úplne zaskočená. V momente som mala pocit, že sa mi rozskočí hruď. Bolí to, keď vám to povie niekto, ako je on.
"Tak prečo si ma tu nechal trčať?" spýtala som sa so slzami v očiach. Už som to nevydržala. Vedel, že som to cítila rovnako a aj tak...
"Nathalie," povedal a podišiel bližšie ku mne, " ver mi, že som to tak nechcel. Vtedy, v to ráno, čo sme boli na streche si mala zomrieť a dostať sa na druhú stranu. Pokúšal som sa tomu zabrániť. Dokonca mi sľúbili, že sa prebudíš,"
"Prečo by som ti to mala veriť?" oči som mala plné sĺz a ledva som rozoznala jeho siluetu, teraz už bližšie ku mne. Pokúsil sa ma chytiť za ruku, no ja som ňou trhla.
"Prosím, skús to aspoň na chvíľku," cítila som, že to myslí úprimne, no mala som pochybnosti.
"Som tu už dva roky, takže viem, ako to tu chodí. No a teba chceli na druhej strane..." pri týchto slovách sa rozplakal. Buď je tak dobrý herec alebo mu je to naozaj ľúto.
"Sľúbili mi, že ti neublížia. Povedal som im, nech si vezmú niekoho iného a oni povedali, že dobre. Rozprával som sa o tom s Kate a ona sa sama navrhla. Mala ťa rada a bola tu už príliš dlho... už nemala nádej, tak sa obetovala."
"Prepáč, Nathan, ale toto ti to neverím," s týmito slovami som odkráčala späť.
Znovu sa musím vyhovoriť na Blogger :) stále protestuje a ja toho už mám plné zuby, preto nestíhame nič pridávať. Tak vám ďakujeme, že ste si prečítali a tešíte sa na Vianoce :)
Vaša Zoey, Tess a Nia ;)
Tento diel písala: Zoey :*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára