Blúdim tu potme už niekoľko hodín bez náznaku niečoho živého. Pomaly začínam byť paranoidná, počiatočný strach a úzkosť vo mne vystriedal pocit bezmocnosti. Občas sa mi zdá, že počujem cupitanie po podlahe, no viem, že je to potkan alebo niečo iné, nechutné. Niečo, čo určite nechcem vidieť. Občas sa mi dokonca zazdá, že na mňa niekto volá. Bolia ma nohy a netuším, kde sa nachádzam a či vôbec nechodím v kruhu. Každopádne tu nebudem len tak nečinne sedieť a nenechám sa zožrať pavúkmi a potkanmi, tak pokračujem v tejto nekonečnej tme. Už dlhú dobu som nepočula nijaký zvuk o ktorom by som vedela, že sa mi určite nezdá. Párkrát som narazila do steny alebo si buchla ruku do niečoho tvrdého, čo som radšej neskúmala. Mám strach a nepríjemný pocit v žalúdku. Úprimne sa nechcem vidieť, keď sa konečne dostanem na svetlo.
Au! Práve ma niečo poškriabalo. Zrejme som sa o niečo obtrela. Pokračujem ďalej a tento pocit sa niekoľkokrát zopakoval. Čo to do riti je? Niečo ma škriabe po rukách a nohách. Začínam sa báť. Čo to je? A znovu sa mi slzy tisnú do očí.
"Pomoc!" zakričím, aj keď viem, že ma nikto počuť nebude. Niečo ma ťahá za nohu a ja spadnem na zem. Oškrela som si ruku a zrejme mi z nej tečie krv. Zovretie nepovoľuje a pomaly ma to ťahá po zemi. Kopem, no moja noha sa nedotkne ničoho, čo by dokázala cítiť.
"Nie!" pokúšam sa postaviť, no nejde to. Čím viac kopem, tým viac ma to ťahá po zemi. Po vlhkej, hnusnej zemi.
"Pusti ma, prosím." začnem vzlykať. Cítim, že sa okolo mňa niečo obtiera. Po celom tele cítim zimomriavky a nepríjemné dotyky.
"Toto sa ti bude páčiť..." cítim pri uchu hlas niečoho, k čomu pripisujem ruku, ktorá mi putuje po celom tele.
"Nie!" zakričím, no viac si nepamätám.
Znovu som na lúke s fialovou trávou a lietajúcimi jednorožcami. No tento raz nie je niečo v poriadku. Lúka je zrazu obklopená čiernym oblakom a začína mi byť chladno. Na to sa zobudím...
Ležím na tvrdej a slizkej zemi, v kúte nejakej miestnosti. Po dlhej dobe je niečo vidno. Nie je mi zima. Je mi práveže príjemne, no aj tak sa nedokážem zbaviť nepríjemného pocitu, že ma niekto sleduje. Poobzerám sa okolo. Nikto tu nie je. Vstanem. Od bolesti a únavy sa ledva držím na nohách, no aj tak si obídem neveľkú miestnosť dookola. V jednom rohu miestnosti zbadám uvoľnenú tehlu a zahľadím sa na ňu.
"Tak čo Nathalie?" ozve sa zrazu z ničoho nič a mnou trhne.
"Kto si?" spýtam sa, no neočakávam odpoveď. Predsa len už považujem aj samu seba za šialenca.
"Čo si čakala? I´m a Barbie girl...? To sotva," ozval sa ten hlas znovu.
"Čo tu robím?" vydala som zo seba.
"Priveľa otázok. Bola si skvelá, no teraz..." netuším, čo tým myslel, no začínala som mať strach.
"Č-čo to má znamenať?" zakričala som zúfalo. Už mi nikto neodpovedal. Iba sa otvorili dvere priamo predo mnou. Pred tým som si ich vôbec nevšimla. Čoskoro som zistila, že vedú späť na chodbu, po ktorej som už kráčala, no tentoraz, tam už nebola tma.
Kráčala som stále ďalej a normálne mi začala chýbať tá tma. Všade bola špina a zo stropu viseli rôzne pavučiny a iné neidentifikovateľné predmety. Zahľadela som sa na strop. Po strope boli rôzne maľby, ktoré mi niečo neskutočne pripomínali. Ale čo?
To, že ležím na zemi som si uvedomila až vtedy, keď ma neskutočne začala bolieť ruka. Nedokázala som ňou pohnúť. Au! Zrejme je zlomená...
Dnes trošku dlhší diel :) hádam ste si ho užili a začína vás to postupne baviť :) zajtra si prečítajte ďalší diel :)
Vaša Zoey, Tess a Nia :*
Tento diel písala: Zoey :*
Viem, že tá fotka nemá nič spoločné s príbehom, ale nedalo mi ju sem nedať :3
on je jednoducho... awww :3
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára