Nerozumiem, prečo sa niečo takéto deje. Kto to takto chcel? Bola to len náhoda? Alebo to bolo niečo, čo som si zaslúžila? Ležať tu na studenej podlahe na nemocničnej chodbe. A jediná moja možnosť dozvedieť sa viac sa mi práve doslova rozplynula pred očami. Myslela som si, že sa preberám alebo zomieram. Ten pocit beznádeje, kedy neviete, čo sa to s vami vlastne deje ma pomaly mučí. Obávam sa, že to veľmi dlho už nevydržím a zbláznim sa. Netuším, ako dlho tu už ležím. Už som aj prestala počítať potkany, ktoré sa okolo prehnaly. Je tu špina, tma a hnusne. Presne ako v nejakom horore.
"Nathan, kde si?" povedala som si len tak sama pre seba. Pochybujem, že ma tu nejaký duch nájde. Pri myšlienke na Nathana sa mi rozkotúľali slzy po tvári. Čo sa s ním stalo? Ako je možné, že on prešiel cez tú stenu a ja nie? V tomto momente som si priala zabudnúť na všetko, vstať a kráčať niekam preč, no moje nohy mi nedovoľovali sa postaviť. Mala som pocit, že keď sa pokúsim vstať, okamžite znovu spadnem späť na zem.
Sadla som si do rohu a nechala slzy len tak voľne tiecť. Práve teraz som si uvedomila, že som úplne prázdna. Položila som si ruku na miesto, kde by malo byť srdce a pokúšala si navodiť pocit, že tam je. Nepodarilo sa mi to. To príjemné búchanie je preč. Už nemám prečo žiť. Keby som len vedela ako sa odtiaľto dostať a skončiť to. Bolí ma hlava a nemám myšlienky úplne čisté. Preto si tu namýšľam samé debiliny.
Stop! Čo to robím? Ja sa chcem zobudiť a zabudnúť na toto všetko. Chcem zabudnúť na Evana, Lucy, Kate a všetkých, čo som tu spoznala. A predovšetkým na Nathana. Len kvôli nemu som teraz v tejto diere obklopená potkanmi, ktoré na mňa ani len nereagujú. Ja sa odtiaľto dostanem!
Postavila som sa a vykročila skrz tichú tmu. Myšlienky mám absolútne popletené, netuším, čo vlastne chcem. Netuším ani kam idem a kde som. Táto tma ma zabíja. Už si aj opakujem vlastné myšlienky stále dookola a neustále si ich vyvraciam. Hádam sa sama so sebou.
Au! Moja hlava! Narazila som do steny. Zase. Duchovi by sa to nemalo stávať, ale ja ani neviem, či som vlastne duch. Rukami prehmatávam, či predo mnou niečo nie je. Idem stále rovno, občas sa chvíľu zastavím a počúvam, či náhodou neucítim vietor. Nič. Som ako krtko v bludisku. Alebo sa strieskam na zem, lebo som o niečo zakopla.Netuším, ako dlho tu už blúdim, no obávam sa, že ak sa raz zobudím nebudem už ležať na tom istom oddelení ale o dve poschodia vyššie, na psychiatrii.
"Nathalie!" zdalo sa mi, že na mňa niekto volal, no typujem, že sa mi to len zdalo.
Pokračujem stále po chodbách. Občas sa mi znovu zdá, že na mňa niekto volá, no nikdy to nie je dosť jasné na to, aby som uverila tomu, že je to skutočné...
Trošku depresívny diel -_- ani mne sa nepáči, ale to počasie nepustí :) vďaka za prečítanie a ešte jedna podstatná vec: rozhodli sme sa dočasne nepísať z pohľadu Jessie :) máme na to isté dôvody, ktoré tu veľmi rozoberať nebudem :) určite si to pár z vás už všimlo :) vďaka za pochopenie
Vaša Zoey, Nia a Tess ;)
Tento diel písala: Zoey :*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára