"Vy ste o tom nevedeli? Po čase začnete pohybovať predmetmi."povedal Nathan a zdvihol zo stolíka vázu.
"Je to celkom normálne, už som aj zabudol, že sa to deje až po čase." ospravedlňujúco sa usmial Evan.
Už som počula len Jamie zakričať slovo dement, ani sa jej nečudujem, no to už ma Nathan ťahal preč.
"Kam to zas ideme? Nemyslíš, že tých prekvapení bolo na dnešok už dosť?"spýtala som sa ho zúfalo a vliekla sa za ním. Nathan mi neodpovedal. Iba sa tak slepo preháňal nemocničnými chodbami, akoby sa niekam ponáhľal.
"Nathan môžeš mi odpovedať?" zakričala som naňho ešte raz. Stále žiadna odpoveď neprichádzala.
"Počuješ ma? Nathan, čo ti je?" snažila som sa mu prihovárať, no on stále nereagoval. Iba bežal. Zvieral mi ruku strašne silno, takže som sa ho nedokázala pustiť.
"Nathan, ty idiot, pusti ma!" zvreskla som naňho. Stále nič. Už mi s tým dobre začal liezť na nervy. Začali sa mi postupne tlačiť slzy do očí.
"Nathan čo to robíš?" tentokrát som to nepovedala vôbec nahlas. Len som si to tak zamrmlala popod nos. Nerozumiem, čo sa s ním stalo a prečo sa zrazu správa tak zvláštne. Už som ďalej nevravela nič. Len som za ním bežala ako taká ovca za baranom, tak by to povedala moja babka. Slzy sa mi už kotúľali po tvári, no ja som poriadne ani nevedela prečo.
Zrazu sme zastali a ja som doňho vrazila. Teraz sa mi po prvý raz pozrel do očí. Jeho pohľad naznačoval, že sa nemám nič pýtať. Toby som nebola ja, kebyže niečo nepos*rem a tak som sa ho rovno spýtala:
"Kde to sme?"
Nepovedal nič. Zahľadel sa na mňa a ja som si uvedomila, že stojíme v slepej uličke. Odtiaľto nevedú žiadne dvere. Upratané tu nebola asi celé storočie a dokonca tu ani svetlo nesvietilo. Rozhliadla som sa okolo a videla som len dlhú chodbu a nič viac. Otočila som sa k Nathanovi s prosebným pohľadom, nech mi vysvetlí, načo som sa sem k*rva trepala. Znovu mi nič nepovedal.Nič... len na mňa tupo hľadel ako na obrázok.
"Povieš mi už konečne, čo sa tu deje?" tým jeho večným mlčaním mi už fakt liezol na nervy.
"Nathan, odp..." nestilhla som ani len dopovedať a chytil mi dlaňami tvár a pobozkal ma. Chytila som aj ja tú jeho a zaplietla sa mu prstami do vlasov. Zrazu ma však odsotil.
"Prepáč," povedal a obrátil sa na druhú stranu.
"Čo sa stalo?" spýtala som sa a chytila mu rameno, no striasol sa.
"Nathan, vylez a povedz mi, prečo si to urobil," nič... žiadna odpoveď neprichádzala. A čo som od neho mala čakať, keď mi posledných 10 minút neodpovedal ani na základné otázky. Rozhodla som sa, že pôjdem za ním, chytím ho a nepustím, pokiaľ mi nevysvetli, kde to som, prečo som tu a prečo urobil to, čo urobil. Vkročila som za ním cez stenu.
Au! Krista! Po prvý krát po dlhom čase som cítila fyzickú bolesť. Prečo sa mi nepodarilo prejsť cez tú stenu. Čo sa to so mnou deje? Prebúdzam sa? Čo Nathan? Kde je? Vedel, že sa prebudím? Preto ma sem zaviedol? Znovu sa mi po tvári rozkotúľali horúce slzy... ja naňho nechcem zabudnúť... povedala som si tesne pred tým, ako som spadla na zem. Schúlila som sa do klbka a očakávala bolesť...
Trošku napínavejšia časť :) dúfam, že sa páči a KONEČNE ZANECHÁTE PO SEBE AJ ZNÁMKU ŽIVOTA V PODOBE KOMENTÁRU :) som milá, ja viem :*
Vaša Tess, Zoey a Nia :3
Tento diel písala: Zoey :*
Brutál :o Táňa
OdpovedaťOdstrániťďakujeme ;)
Odstrániť