Prešla som celkom ku kraju strechy a zadívala sa dolu.
"Čo by sa stalo, keby som skočila..." zamrmlala som si sama pre seba.
"Nejde to." povedal Evan za mnou a mňa od strachu myklo.
"Prečo?" pozrela som na neho spýtavo, tak som si aspoň sadla na kraj a on pri mňa.
"I don´t know. Asi kúzlo tejto nemocnice." zasmial sa.
"To nie je vtipné, je chcem raz vstať. A žiť ďalej." povedala som a sledovala autá dole.
"To všetci." povedal a prešiel svojou ruke po mojej.
"Ak vstaneš musíš mi doniesť niečo na jedenie. Jasné?" povedala som prísne a on sa zasmial.
"Neboj sľubujem. A ty sľúb, že na mňa nezabudneš." povedal zas on.
"Neboj, na toto nezabudnem určite." uškrnula som sa.
"Inak., koľko je vlastne hodín?" spýtal sa.
"Why?" spýtala som sa, ale on mi otočil hlavou na druhú stranu. Tam práve začalo vychádzať slnko.
"Krása." vydýchla som a usmiala sa.
"Aj ja si myslím." pousmial sa. Ľahla som si na strechu a zrazu sa stalo niečo nečakané a s výkrikom som sa prepadla. Zas som zabudla, že chodíme cez steny. Decká prešli za mnou a vybuchli smiechom.
"Nesmejte sa!" vykríkla som zo smiechom a schmatla vankúš a hodila ho po nich.
"Čo, čo som to práve spravila?" povedala som užasnuto a zadívala sa na svoju ruku. Lucy a Nathalie na mňa užasnuto pozerali.
"Vy ste o tom nevedeli? Po čase začnete pohybovať predmetmi."
"Je to celkom normálne, už som aj zabudol, že sa to deje až po čase." ospravdelňujúco sa usmial Evan.
"Dement! Si to mal povedať skôr!" skočila som na neho, ale samozrejme nepreletela cez neho, a on sa dopadol na zadok a ja vedľa neho. S Lucy sme sa rozosmiali no potom som si všimla, že Nathan a Nathalie zmizli.
"Kde sú?" spýtala som sa.
"Nerieš to. Poď. Niečo ti ukážem." povedal potichu. Stihla som kývnuť Lucy a to už ma niekam odtiahol.
"Počkať. Nebol si to ty?" pribrzdila som keď sme preleteli už asi cez štvrtú izbu.
"Um, asi." zamumlal a chcel ma potiahnuť ďalej, no ja som sa vrátila a pozrela na neho, teda na toho čo ležal na posteli. Bol zlatý, ešte viac ako keď bol duch. Na nočnom stolíku mal fotku s rodinou.
"Hm, tvoja baba?" usmiala som sa a ukázala na dievča pri ňom.
"Nie, sestra." zasmial sa.
"Tak poď už." usmial sa a dotiahol ma až do veľkej miestnosti s nádherným vianočným stromčekom. "Nádhera." usmiala som sa a prešla k stromčeku bližšie.
"Hm, Jamie?" ozval sa a podišiel ku mne.
"Hm?" usmiala som sa na neho.
"Imelo." ukázal nad nás a zasmial sa, najprv som to nepochopila, no potom sa ku mne nahol a slabo ma pobozkal na pery. Moje telo je v polovici v sádre a ja sa tu ako duch bozkávam. Nathalie a Jessie ma zabijú. Pomyslela som si, ale v mysli sa usmiala...
Vďaka, že ste si prečítali :) Konečne sme pridali niečo na čas :D zaslúžime si potlesk :D
Vaša Nia, Tess a Zoey ;)
Tento diel písala: Nia :3
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára