"Nathalie!" stále blúdiac chodbami s neskutočnou bolesťou v ruke som zrazu započula svoje meno.
"K-kto to je?" váhavo som zo seba dostala.
"Nathalie, prosím!" čím ďalej, tým viac som ten hlas spoznávala. Lenže odkiaľ ho poznám? Začala som váhať nad tým, či sa mám ísť pozrieť. No ten hlas bol taký známy...
"Kde si?" zakričala som cez chodby a zavrela oči, nech počujem zreteľnú odpoveď.
"Prosím ponáhľaj sa," ďalej som počula len vzliky. Rozbehla som sa po chodbách a bola odhodlaná toho niekoho nájsť. Bežala som čo najrýchlejšie a mala som pocit, že sa čím viac približujem.
"Ozvi sa ešte," zakričala som. Nič som nepočula. Už ani len vzlikanie, ktoré som nevedela prisúdiť žiadnej konkrétnej osobe. Začala som byť nervózna. Všade hrobové ticho, rovnaké, ako vždy pred tým.
"Haló?" zvolala som.
"Kto to je?" započula som zrazu za sebou. Toto bol úplne iný hlas. Bolo to dievča... Jessie.
"Jessie? Si to ty?"
"Nathalie? Kde si?" ozvala sa a ja som presne vedela, kde je.
"Stoj tam, kde si. Idem k tebe." zakričala som skrz chodby a v tom momente som bežala po chodbe. Vedela som kam idem. Rovno, vľavo, vľavo a potom vpravo. Dostala som sa presne tam, kde som chcela. Keď som tadiaľto prechádzala všimla som si obrovskú dieru v stene. Chvíľu som si tam sadla a bolo v nej teplo. Nerozumela som prečo, ale bolo to tak. Presne tam teraz sedela Jessie. Schúlená v klbku si ma ani len nevšimla.
"Jessie? Čo tu ty robíš?" ako som na ňu prehovorila, okamžite sa mykla.
"Nathalie!" pozrela som sa rovno do jej očí. Jej typické krásne modré oči boli teraz až príliš červené.
"Kde si sa tu nabrala?" celá uchvátená som zo seba dostala prvé, čo mi napadlo.
"No ja ani sama neviem..." sadla som si k nej a ona začala plakať. Objala som ju. Chvíľu sme mlčky sedeli. Na tomto mieste bolo príjemne teplo a celkom aj pohodlne.
"Videla som ho tu. Stál predo mnou a chcel ma chytiť. Nathalie... ja sa tu bojím. Vyzeral úplne inak. Plný nenávisti a zlosti. A tie jeho oči..."
"Jessie, o kom to hovoríš?" spýtala som sa jej a ona na mňa pozrela uplakanými očami. Vyzerala, že sa znovu rozplače, no nadýchla sa a pokúsila sa upokojiť.
"Pamätáš sa na... na... veď už ani neviem, ako sa volá," rozplakala sa teraz tak hystericky, že som sa až začala báť, koho vlastne videla.
"Jessie, nemusíš mi to vravieť, ak sama nechceš..."
"Ale ja chcem..." vyzerala nahnevaná. V očiach mala zlosť, akú som u nej v živote nevidela. Začínala ma desiť.
"Neviem, či sa pamätáš, ale asi v tretej triede sme mali jedného spolužiaka. Taký učiteľkin poskok... no a on v tom roku zomrel. Narazil do výkladu a zabilo ho sklo. Pamätáš sa?" povedala a pomaly začala koktať.
"Jason..." spomenula som si na toho chalana. Nikto ho nemal rád a ani my. Bol strašne zlý, aspoň sme to tak vtedy hovorili. Za to, že sme ho nemali radi nám robil zle na ihrisku.
"Presne on,"
"Do riti... kde sme to?!"
Vďaka za prečítanie (ja viem, že je to otrepané) :D zrejme budem musieť začať chodiť na kurz výhovoriek ku nemenovanej osobe :D tak vám ďakujeme
Vaša Nia, Tess a Zoey ;)
Tento diel písala: Zoey :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára